ŠTEFAN KISS

Obsah

Súkromie a záľuby:

O MNE A MOJEJ RODINE

HUDBA

TEXTY PIESNÍ (22)

POČÍTAČE (18)

HRY PRE NEVIDIACICH (6)

NAŠA ALOE (3)

PRÍBEHY ZO ŽIVOTA (9)

ČO O MNE NAPÍSALI INÍ (12)

Práca:

DIELA (6)

KÁZNE (47)

ZAMYSLENIA (108)

PRÁCE (19)

Spolu 201 článkov a 25 súborov na prevzatie

Rastisoft

Vstúpte do podstránky, ktorú pod značkou Rastisoftslabs spravuje môj syn Rastislav.

Iné jazyky:

ENGLISH

GERMAN

ITALIAN

O dnešnom dni

Dnes je sobota, 21. októbra 2017 21:14

Meniny má:
na Slovensku - Uršula
v Čechách - Brigita
vo Fínsku - Ursula
vo Francúzsku - Céline Ursule
v Maďarsku - Orsolya
v Nemecku - Clementine Ursula
v Poľsku - Urszuli Hilarego
v Španielsku - Griselda Ursula
vo Švédsku - Birger Börje
v Taliansku - Gaspare

Myšlienka dňa

Tento blok zatiaľ nič neobsahuje.

Posledné články z rubriky

Aloe vera
·   Aloe Vera First a Gelly[ 6603 čitateľov ]
·   Prvá skúška[ 3313 čitateľov ]
·   Prečo aloe a Forever?[ 4181 čitateľov ]

Najbližšie audiovysielanie

Nie je naplánované

Možnosti

· Úvodná stránka
· audio
· Kniha návštev
· Kontakt
· Napíšte mi
· Odporučte môj web
· RSS

Kto je práve tu?

Momentálne je 14 návštevníkov

Vyhľadávanie



Pokročilé vyhľadávanie

Dvojitý boj so životom v tme


Autor: admin - Pondelok, 14.07. 2008 - 16:02:02
Dagmar Bohušová (Mama a ja - december/2005)

Štefan Kiss z Nových Zámkov nieje muž ako každý iný. Je evanjelický kňaz, no ľudí, ktorým káže, či deti, pre ktoré vymýšľa piesne, nevidí. Ani ťažký hendikep ho však nezastavil v ceste, ktorú si vytýčil ešte v detstve. Všetko, po čom túžil, má - duchovné povolanie i rodinu. S manželkou Silviou vychováva dve deti, z ktorých jedno sa so slepotou tiež stretlo.

So zrakovými problémami sa Štefan už narodil. Jeho krátkozrakosť však postupne nadobudla väčšie rozmery, až nadišiel osudný 1. marec roku 1988. Mal vtedy 11 rokov a niekto by povedal, že bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Nešťastná snehová guľa, ktorú mu kamarát hodil do oka, ho obrala aj o posledné zvyšky zraku. Došlo k odlúpeniu sietnice a Štefan sa stal úplne nevidiacim. Následné operácie nepomáhali, ani tá, ktorú absolvoval až v Moskve. Začal preto bojovať so životom v tme.

Aj jeho povaha spôsobila, že sa so svojím hendikepom naučil žiť. Pomocnú ruku mu podali rodičia aj staršia sestra. Veľa vecí sa však muselo zmeniť. V polovici 5. ročníka prešiel z denného do domáceho štúdia. Študoval za upravených podmienok, mal zostručnené učebné osnovy. Po prijímacích pohovoroch bol prijatý na Gymnázium v Nových Zámkoch. Nemožnosť vidieť ho však neukrátila o jeho záľubu. Ešte predtým mu učaroval klavír a organ. Ani po týždňoch strávených v nemocnici nedokázal na tóny hudby zabudnúť. Jeho túžba bola väčšia ako tma, ktorá zrazu vládla všade naokolo. Chcel hrať, a tak prosil sestru a mamu, aby mu čítali noty z partitúr. V roku 1991 sa stal najmladším kantorom na Slovensku. Mal len 13 rokov! Jeho hru počúvali veriaci v evanjelickom chráme v Nových Zámkoch. O šesť rokov vydal svoj prvý album Spojení vierou a láskou, ktorý sa stretol s pozitívnym ohlasom. Neskôr pribudol aj druhý album Cesty ku šťastiu. Tou jeho sa malo stať kňažstvo. V roku 1995 sa stal poslucháčom Evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave. „Spolužiaci mi výdatne pomáhali. „Kliky-haky" v hebrejčine som však zvládnuť nedokázal. S profesorom sme sa dohodli, že túto skúšku absolvujem foneticky. Profesor mi teda na skúške čítal hebrejský text a ja som ho prekladal a gramaticky rozoberal. Naučil som sa to od spolužiakov, ktorí si počas vlastnej prípravy načrtávali a nahrávali rozbory. Nebolo ničím výnimočným, keď sa mi ponúkol spolužiak, že mi celé skriptá načíta na kazety, aby som sa z nich mohol učiť."

Po úspešnom ukončení štúdia bol ordinovaný za kňaza. Jeho prvým pôsobiskom sa stala Krupina. Pohreby, krsty, sobáše, nedeľné služby božie - to všetko musel zvládnuť rovnako dobre ako jeho vidiaci kolegovia. Stal sa aj členom Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska, kde tiež využíva svoje pastoračné poslanie. Pre nevidiacich spracoval už viacero kníh, medzi ktorými nechýba ani Biblia. Pri práci využíva ozvučené špeciálne programy, vďaka ktorým píše, počuje, čo je na obrazovke, píše maily i SMS správy a rád surfuje po internete. „Pripojím si mobil k počítaču a takto môžem čítať a posielať esemesky. Počítač je pre mňa hlavným zdrojom informácií. Knihy si skenujem cez špeciálne zariadenia, a dokonca mám aj tlačiareň v Braillovom písme, takže si môžem kázne, príhovory i listy vytlačiť."

Rodina

Vždy vedel, že chce mať rodinu. No to, že sa ožení už ako 22-ročný, nečakal nikto. So svojou manželkou Silviou sa stretával na stretnutiach evanjelickej mládeže. Potom, čo vyštudovala za učiteľku biológie a chémie, sa vzali. Silvia o svojom manželovi s láskou hovorí: „Kým sme boli kamaráti, nikto proti tomu nič nemal, len sa nám všetci čudovali, o čom sa vieme toľko rozprávať. Naozaj sme si dobre rozumeli a trávili sme spolu veľa času. Keď náš vzťah prerástol do niečoho vážnejšieho, začali ľudia, hlavne v mojom okolí, prejavovať obavy. Či si trúfam, či nie som veľmi odvážna, ako to všetko zvládnem, na všetko budem sama, budem mať okrem seba ešte aj manžela s handicapom atd. Mienku začali postupne upravovať až potom, keď začal chodiť k nám a ukázalo sa, že vie pomôcť pri umývaní riadov či vysávaní."

Vzťah, ktorý mal život tvrdo preveriť, bol vyzbrojený veľkou láskou, ale aj skromnosťou a vierou. V septembri roku 2000 zavítala do rodinky Kissových dcérka Radoslava. Štefan bol pri jej pôrode, bral to ako samozrejmosť. „Keď sa narodila, lekárka ju hneď ošetrila a položila mi ju do náručia. Popestoval som ju a položil k manželke. Radka neplakala, bola ticho a na tvári vraj mala zvláštny premúdrelý výraz, o ktorom manželka tvrdí, že naň nikdy nezabudne." Silvia o chvíľach, ktoré zmenili život celej rodinky, hovorí: „Som obzvlášť vďačná za to, že manžel bol pri mne. Každému to odporúčam, pretože ma to naozaj veľmi povzbudzovalo. Na pôrod som čakala šesť hodín. Bolo to v noci a nebyť manžela, bola by som sama. Keď sa Radka narodila a držala som ju v náručí, musela si zvykať na myšlienku, že to drobča je moja dcérka. V prvé dni to bolo zvláštne. Nepociťovali sme výbuchy radosti, ako sa to často opisuje v romantických filmoch. Keď som sa potom vrátila z nemocnice, prežíval manžel to isté. Každým dňom však náš vzájomný vzťah rástol a bol čoraz krajší."

Starať sa o malé bábätko dá zabrať. Potvrdila by to asi každá žena. O to viac v prípade, ak ide o prvé dieťa. Ani Kissovci neboli výnimkou. No už pred svadbou si boli istí, že všetko zvládnu. Aj keď to bude možno ťažšie ako v iných rodinách. „Prvých šesť týždňov sme boli pri rodičoch a to manželke veľmi pomáhalo. Potom sme sa však odsťahovali do Krupiny a ostali sme na všetko sami. Učili sme sa žiť s dieťatkom ako rodinka. Keďže som len pár mesiacov predtým ukončil vysokú školu, začínal som aj v práci. Bolo to skrátka priveľa začiatkov naraz. Museli sme si zvykať úplne na všetko - na nový byt, na nové mesto, na nových ľudí, na nového člena rodiny, na novú prácu. Chodili sme spávať veľmi neskoro, boli sme veľmi unavení, ale napriek tomu sme všetko zdolávali spolu, a keďže sme v novom svete nikoho nemali, hľadali sme oporu a útechu iba jeden v druhom. A vďaka Bohu sme všetko zvládli." Štefan manželke pomáhal. Žehlil plienky, kúpal, hral sa s malou... Samozrejme, aj dnes sú veci, ktoré musí Silvia urobiť sama, alebo s ktorými musí pomôcť manželovi. Postupne si však našli na všetko spôsob a vždy si prácu zorganizovali tak, aby bolo urobené všetko, čo má byť.

Synček

Dnes už Radka nie je jedináčikom, 15. marca 2002 pribudol syn Rastislav. Štefan bol aj pri druhom pôrode, no situácia bola komplikovanejšia. Rastík sa narodil s rázštepom mäkkého podnebia. Ako päťdňový už absolvoval cestu do Rázštepovej poradne v Bratislave, kde navrhli operáciu. Tá sa však kvôli novým nálezom musela odložiť. Bol chudokrvný a lekári tiež zistili problémy s pečeňou. „Vylučovala príliš mnoho škodlivých látok, kvôli čomu bol veľmi spavý a pasívny. Bola stanovená liečba, na základe ktorej musel nasledujúci rok užívať lieky. Aj tak však nebol podľa lekárov v stave, v akom na svoj vek postupne mal byť. Začal byť teda sledovaný neurológom, ktorý ho označil za hypotonického a nariadil sériu injekcií."

Silvia s pohnutím rozpráva o chvíľach, kedy po narodení učili malého papať. „Nemohol papať priamo odo mňa, a tak sme ho kŕmili fľaškou, ja som si každé tri hodiny odstriekavala mlieko. Bolo to hrozne únavné. Musela som každé tri hodiny rátať tridsať minút na odstriekanie a ďalších tridsať na kŕmenie z fľaše. Okrem toho mi lekári vraveli, aby som ho skúšala prikladať a tiež ho kŕmiť lyžičkou. A tak som ho najprv na pätnásť minút priložila. Nič. Tak som ho skúšala kŕmiť. Nič. Napokon sme ho s manželom nakŕmili z fľašky, čo trvalo tridsať minút. Takže celé kŕmenie zabralo hodinu. A po dvoch hodinách znova. A medzitým ešte odstriekanie. A zasa znova. Vo dne i v noci. Snáď nikdy v živote som nebola taká unavená ako vtedy. Okrem toho tu bola Radka a bolo sa jej treba venovať. Mala osemnásť mesiacov, začínala rozprávať, ešte mala aj plienky..." Silvia pri tom všetkom nezabúdala ani na to, že jej pomoc potreboval aj manžel. V domácnosti si vedel poradiť, no pri práci ju občas potreboval.

Diagnóza však nedovoľovala poľaviť. Kissovci sa vrhli aj na štúdium dostupnej literatúry. Zistili, že rázštep je len sprievodným znakom syndrómu, ktorý Rastík má, a bolo to ešte horšie. Silvia: „Dočítali sme sa, že tento syndróm je sprevádzaný poruchami zraku, sluchu, mentálnymi poruchami, poruchami pečene a rázštepmi. Rázštep a problém s pečeňou mal. Ako však rástol, tŕpla som, čo sa ešte prejaví. Videla som budúcnosť veľmi čierne a ubíjalo ma to. Manžel je zasa optimista a snažil sa mi vlievať nádej, že to nebude až také zlé. Mali sme teda rozdielne vízie budúcnosti a to spôsobovalo aj problémy medzi nami. Mala som pocit, že ma nechápe, že problém zľahčuje, že to neberie dostatočne vážne. On mi zase vravel, že príliš myslím dopredu, že sa upínam na všetky možné varianty a možno nič z toho nemusí byť tak. Keď sa objavil problém s očkami, veľmi ma to zasiahlo a utvrdilo v mojich obavách. Som citovejšia nátura - snáď ako žena - a ľahšie podľahnem žiaľu alebo strachu. Manžel je zasa praktickejší, vo chvíli problému sa snaží hľadať riešenie. Tak aj vždy, keď sa objavil nejaký problém s Rastíkovým zdravím, bol to on, kto obvolával lekárov, dohadoval termíny a vyšetrenia, zháňal odvoz či iné veci, ktoré boli treba."

Boj o zrak

Kolotoč zdravotných problémov sa roztáčal príliš rýchlo a nečakane. Rastík úspešne zabsolvoval operáciu rázštepu. Ešte stále to nebolo všetko.....Manželka spozorovala, že mu jedna zrenička nereaguje na svetlo tak, ako by mala. „Zašli sme na vyšetrenie a dozvedeli sa, že je silno krátkozraký a navyše má na jednom očku odlúpenú sietnicu. V čase, keď sme to spozorovali, sa však už nedalo nič robiť. Lekár nás ale varoval, že to isté sa môže stať aj s druhým očkom, a nech sme pripravení na to, že jedného dňa prestane vidieť úplne..."

Irónia osudu? Nevidiaci muž má nevidiaceho syna... Aké jednoduché hľadať v tom spojitosť. Tá tu však vôbec nebola, čo sa však zistilo až neskôr. A ľudia v okolí to aj tak nechápali... Silvia opisuje bezmocnosť, ktorú vtedy prežívali: „Každý náš prípad hneď uzavrel: Má to po otcovi, chudáčik. Dokonca sa našli aj lekári, ktorí nám dosť nevrlým tónom povedali, že sme mali byť múdrejší a nemali mať deti. Bolo to veľmi nepríjemné, hlavne od lekárov, od ktorých sme očakávali povzbudenie a pomoc. Manžel stratil zrak následkom úrazu. (Pred svadbou nám to potvrdil aj manželov očný lekár.) Viem, že úrazy sa nededia. Ak sa však o takejto veci máte hádať s lekármi... Keď sa potom objavila skutočná príčina synových problémov, potvrdilo sa naše presvedčenie, že manžel je v tom nevinne. Komu to však vysvetlíte? A ako zareagujete na nepríjemné súcitné pohľady ľudí, ktoré prechádzajú z manžela na syna a zasa späť???"

Šok, ktorý by iných rodičov ochromil, nenechal ľahostajnými ani rodinu Kissových. Postupne sa zmierili s tým, že syn vidí iba jedným očkom, no modlili sa, aby mu ostalo aspoň to druhé. Tŕpli pri každom jeho páde, údere, ktoré zažije každé dieťa, čo sa učí chodiť a liezť. Neraz na seba prevrátil stoličku alebo kdesi narazil. Všetko toto ich znova desilo, napäto pozorovali, či vidí. Tak prežili osemnásť mesiacov strachu. 1. apríla 2004 prestal Rastík vidieť aj na „zdravé" oko. Bolo to pár dní pred Veľkou nocou. Štefan: „Je ťažké opísať zdesenie a našu bolesť, keď sme pozorovali, že nereaguje na podávané hračky, nedíva sa nám do tváre, nedokáže sa sám pohybovať. Tisli sa nám slzy do očí, keď nadarmo držal v rukách knižku, lebo sa do nej nemohol pozrieť, keď sa pýtal na prechádzku do parku, hoci nevidel stromy. Diagnózu sme už tušili: odchlípenie sietnice. Nestrácali sme čas a ponáhľali sa do Zlína k pánovi doktorovi Kuběnovi, kam chodíme už dlhé roky. Ten naše tušenie potvrdil. S Rastíkovou sietnicou sa čosi stalo a bolo potrebné ho dôkladne vyšetriť - najlepšie v narkóze. Pán doktor sa postaral o to, aby ho vyšetrili v českej nemocnici v Prahe Motol, kde už o dva dni prijala Rastíka pani docentka Dotřelová. Po vyšetreniach potvrdila, že skutočne ide o odchlípenie sietnice a je nevyhnutná operácia. Upozornila nás však, že jeho stav je veľmi ťažký a že sa musíme pripraviť na to, že už nebude vidieť tak, ako predtým. Možné bolo maximálne 20-percentné zlepšenie."

Operácia

Pani docentka operovala a Štefan so Silviou sa modlili. Predstava, že by aj ich syn vyrastal bez svetla, zvierala srdce. Deň po operácii operované oko odlepili a s napätím čakali, čo bude. Rastík si ho však celý deň neotvoril. „Až vo štvrtok ráno, keď som prišiel do nemocnice, prechádzal sa už malý s úsmevom po chodbách. Mlčky som zastal pred ním a on sa ku mne rozbehol volajúc: „Oci! Oci!" Voviedli sme ho do nemocničnej herne, v ktorej pred operáciou neregistroval žiadne hračky. Teraz sa vybral rovno k poličkám a vyberal jednu hračku za druhou. Podali sme mu obľúbenú knižku a znova pomenovával: ujo, teta, auto, kostol... A znova slzy. Slzy radosti a vďačnosti."

Po ďalšom vyšetrení v narkóze pani docentka oznámila, že Rastíkova sietnica je v pôvodnom stave. Hovorila o zázraku, pretože len málokedy je výsledok taký dobrý. Dnes Rastík vidí presne tak, ako predtým. Znova si obzerá kvietky v parku, díva sa do očí ľuďom. Jeho rodičia denne ďakujú Bohu a nebránia sa o tom ani rozprávať. Silvia spomína na zážitok, ktorý sa jej natrvalo zapísal do mysle. Súvisí práve s návratom z operácie. „Radka bola vtedy u krstnej mamy. Vedela, čo sa s Rastíkom deje, a krstná potom hovorila, že Radka zaspávala s Rastíkovou fotografiou. Každý deň si ju pýtala, dávala mu na nej pusinky a pri zaspávaní si ho túlila k sebe. Keď sme sa potom vrátili, obe deti sa vrhli k sebe do náručia. Objímali sa a tešili jeden z druhého. Túlili sa k sebe a volali svoje mená tak vrúcne, až nám to vháňalo slzy do očí. Nikdy na to asi nezabudnem. Trvalo to dobrých päť minút a bolo to veľmi dojímavé. A najkrajšie na tom samozrejme bolo to, že Rastík mohol Radku vidieť."

Vinníčka!?

Aj keď sa Kissovci neustále točili vo víre problémov, na ktoré si už postupne zvykli, otázka: „Prečo?" mala už onedlho dostať odpoveď. Hoci možno nie uspokojivú, ale predsa len odpoveď.

„Dnes je z Rastíka veľmi bystrý a pozorný chlapec. S Radkou sú ako ostatné deti, majú sa rady, no niekedy sa tiež pohádajú pre hračky. Som rada, že manžel mal pravdu, ale mrzí ma len jedna vec. Celé naše trápenie vraj spôsobila rubeola, ktorú som musela kdesi „stretnúť" počas tehotenstva. Nemala som však nijaké príznaky a vôbec som o tom nevedela. To sa môže stať. Mrzí ma však, že v rokoch, kedy som bola ja tehotná, sa nerobili žiadne testy protilátok na rubeolu a podobné choroby. Neraz čítam, že dnes to už mladým ženám, ktoré plánujú tehotenstvo, robia automaticky. Mne nie. A navyše som práve ročník, ktorý na základnej škole očkovaný nebol, hoci už len o rok či dva po mne začali byť všetky dievčatá očkované. Takže smola. Stačilo jedno preventívne vyšetrenie a mohli sme sa vyhnúť dvom operáciám, fúre liekov a nekonečným mesiacom strachu a smútku."

Akosi priveľmi bolo šťastie rodiny Kissových skúšané. Mnohí by to na ich mieste vzdali. Štefanovi a Silvii pomohla v ich boji viera. Dnes obaja tvrdia, že so svojím životom sú spokojní. Štefan sa stíha venovať aj svojej kňazskej službe. 1. júla 2004 prijal poverenie Generálneho biskupského úradu ECAV na Slovensku k vykonávaniu práce tajomníka vnútornej misie pre prácu s deťmi. „Možno ju charakterizovať ako kreatívnu (príprava materiálov, písanie prípraviek, rôznych pásiem a programov k detským vystúpeniam) a organizačnú (organizovanie seminárov, školení a stretnutí pre pracovníkov s deťmi). No a, samozrejme, zastupovanie našej cirkvi v zahraničí. Nedávno som absolvoval mesačný študijný pobyt v Nemecku a týždňové školenie v Rakúsku. Zorganizoval som dva veľké semináre pre pracovníkov s deťmi (jeden v Nitre a druhý v Košiciach), kde sme prítomným predviedli nové tvorivé metódy vyučovania biblických príbehov. Tím autorov pod mojím vedením pripravil textovo-obrázkový materiál pre prácu s deťmi na jeden školský rok. Momentálne zápasíme s nedostatkom financií na jeho vydanie a pokúšame sa nájsť zdroje, ktoré by tvorili vstupný kapitál na začatie projektu vydávania materiálov pre deti."

Čas vianočný...

Nielen počas neho sa snažia zabudnúť na to zlé a tešiť sa z pekných spomienok, ktorých, ako hovoria, majú tiež veľa. Bolo by ich na jednu knihu, pretože všetky úspechy aj drobné neúspechy svojich ratolestí dokumentujú zápismi, videozáznamami a fotkami.

„Radi spomíname na to, keď naša dcérka ako trojročná recitovala básničku pri vianočnom stromčeku na štedrovečerných bohoslužbách v kostole, kde bolo okolo päťsto ľudí. V našom najužšom okolí sa uzatvárali stávky, či báseň povie, alebo nie, či v poslednej chvíli nedostane strach. Necúvla a zarecitovala krásnym jasným hláskom. Rád spomínam na to, keď ma už ako malinká chcela držať a viesť za ruku. Rýchlo pochopila, že ocinko nevidí a treba mu pomáhať. Raz som s ňou mimo služieb božích zašiel do kostola, lebo tam obe deti rady chodili. V tom čase sme museli chodiť bočným vchodom, pretože ulica bola rozkopaná a hlavný vchod sme preto nemohli používať. Nejaký dobrák nás tam zamkol a my sme sa nemali ako dostať von. Jediným riešením bolo otvoriť hlavný vchod a vyjsť von. Bál som sa, či z dverí nevkročím rovno do priekopy. Radka, mala vtedy dva roky a desať mesiacov, chytila ma za ruku, pomaly vyviedla z chrámových dverí, spolu sme podliezli drevené zátarasy, previedla ma cez drevenú lavičku ponad rozkopaný chodník až k dverám fary. Bol to pre mňa zvláštny pocit, keď som takým náročným terénom prešiel len s jej pomocou. Obdivoval som ju, že dokázala pochopiť, čo má robiť, a spoľahlivo konala. A to vždy. Môžem sa na ňu spoľahnúť a už od tých troch rokov mi dokáže robiť sprievodcu na kratších úsekoch. Rastík zasa rád za mnou prichádza s prosbou, aby som mu niečo poskladal zo stavebnice. Obaja sú vďačnými poslucháčmi mojej hudby. Každý večer zaspávali pri mojich CD a moje piesne si rady spievali. Rád pre ne vymýšľam aj rozprávky."

Rodina ako každá iná, a predsa nie... Silvia, ktorá by si zaslúžila cenu Matka roka, hovorí: „Sú v živote chvíle ťažké aj krásne, ale vo dvojici ide všetko ľahšie," Manžel Štefan ju presvedčivo dopĺňa: „Som veľmi spokojný. Najviac s tým, že mám manželku, ktorej sa nevyrovná žiadna žena, ktorú poznám. Odo dňa, kedy som ju stretol, sa deň čo deň utvrdzujem v poznaní, že som si vybral správne a že práve ona je tá ideálna žena, o ktorej sa vraví, že vraj neexistuje. Existuje. Ale je len jedna a mám ju ja."

Dagmar Bohušová (Mama a ja – december/2005)


  Zdielaj na FaceBooku

·

 Ďalšie články od autora:Čo napísali iní

Sme šťastní - stále viac
Štvorročného Rastíka zachránili pred slepotou
Rastíkovi hrozila slepota - Otec nevidí, synovi zachránili pražskí lekári zrak v
Nevzdali sa
Rozhovor s tajomníkom GBÚ pre detské besiedky Štefanom Kissom
Žijem v krásnej tme
Rozhovor s nevidiacim ev. kaplánom

Hodnotenie článku

Priemerné hodnotenie: 5
Hlasov: 1

Vynikajúci

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti


 Vytlačiť článok Vytlačiť článok

ŠTEFAN KISS
Všetky texty, príbehy, zamyslenia, kázne, práce, preklady či programy, publikované na tejto stránke sú mojim duševným vlastníctvom, preto ich ďalšie šírenie alebo publikovanie je možné len s uvedením môjho mena ako autora alebo tohto webu ako zdroja!!!
Ste návštevníkom číslo
Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. Všetky práva vyhradené.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.05 sekúnd