Keď sa povie „reformácia“, alebo sa spomenie meno Martin Luther, mnoho ľudí si pomyslí, že ide o nejakú cirkevnú záležitosť, vieroučnú pletku z histórie, ktorá sa týka iba pobožných babiek, alebo maximálne tak záležitosť, ktorú riešia kňazi a cirkvi. Málokto si uvedomí, akou veľkou vecou bola reformácia a ako hlboko zasiahla do života spoločnosti a to nie len v 16. storočí ale i dnes.

Dr. Martin Luther bol mních, ktorý chcel byť dokonalý a robil všetko pre to, aby sa svojím životom páčil Bohu. Nikdy si však nebol istý, či je už dosť dobrý pre Boha a kládol si otázku, či to, čo robí, stačí, alebo má robiť ešte viac. Vstúpil do toho najprísnejšieho kláštora, volil si vždy tú najťažšiu cestu k cieľu a to len preto, aby sa dostatočne bičoval, koril a ponižoval pred Bohom, no stále ho to neprivádzalo k pocitu, že dosiahol cieľ. Až sa napokon v Biblii, ktorú vtedy nečítali nielen bežní ľudia, ale často ani kňazi, dočítal, že k spaseniu nepotrebuje dokonalosť, ale vieru. Nie ten, kto koná dobré skutky, ale ten, kto verí v Ježiša Krista bude spasený. Toto poznanie mu prinieslo vytúženú úľavu, ale aj túžbu kázať v tomto duchu aj ostatným, aby sa aj oni zbavili zbytočného utrpenia z pocitu vlastnej nedostatočnosti pred Bohom. Jeho verejné vystúpenie, ktoré vykonal pribitím svojich téz na bránu chrámu vo Wittembergu dňa 31. októbra 1517 spustilo vlnu udalostí, ktoré dnes nazývame reformáciou. Jeho chápanie skutkov a milosti, o ktorom chcel kázať, bolo však iba jednou jeho časťou.

Martin Luther chcel pôvodne zmeniť vlastnú cirkev v túžbe, aby táto kázala to, čo je v Biblii. Nepodarilo sa to. Namiesto zmeny ho pápež preklial a vyhodil z cirkvi. Luther však neumĺkol a kázal ďalej. Na hrade Wartburg dokonca začal prekladať Bibliu do nemčiny, čo nebola ľahká vec, pretože v tom čase neexistoval jednotný nemecký jazyk. Existovali mnohé nemecké dialekty a Luther chcel preložiť Bibliu tak, aby jej každý rozumel. Neraz nad prekladom jednej vety presedel celé hodiny, hľadajúc to vhodné slovo a ten vhodný spôsob vyjadrenia, aby mu človek porozumel. Napokon sa mu to však podarilo a svojím prekladom vytvoril novú, modernú nemčinu, jednotiacu všetky dovtedajšie nemecké dialekty. Martin Luther sa tak stal nemeckým Štúrom.

Preklad Biblie spolu s prevratnou udalosťou vynájdenie kníhtlače (čo sa udialo iba krátko predtým) spôsobilo, že ľudia začali masovo čítať. Začala tak rapídne stúpať vzdelanosť. K tomu ale bolo treba, aby čo najviac ľudí vedelo čítať a písať. Luther preto vyzýval všetky protestantské zbory, aby pri svojich kostoloch zakladali aj školy a vyučovali ľud. Tak sa reformácia podpísala pod masový rozvoj školstva a stala sa odpoveďou aj na otázku, prečo bolo v dejinách – a to aj tých našich – toľko evanjelických osobností. Nuž bolo to práve preto, lebo práve evanjelická cirkev si zakladala na vzdelanosti, práve evanjelickí farári boli tí, ktorí k vzdelanosti viedli aj svoje deti a tak práve z evanjelických farárskych rodín vzišli osobnosti, ktoré sa potom stali významnými buditeľmi či vodcami národa.

Protestantizmus vo svojom novom chápaní Biblie protestoval proti uctievaniu svätých a tvrdil, že v kostole nemajú miesta sochy, oltáre či obrazy, ktoré by boli predmetom uctievania. Protestantské kostoly sa teda začali budovať novým, skromnejším spôsobom, čo po gotike a baroku spôsobilo vznik nového architektonického štýlu – klasicizmu. Naopak, Martin Luther bol hudobníkom a sám napísal aj mnoho nábožných piesní – okrem inej aj Hrad prepevný, súčasnú hymnu evanjelickej cirkvi. Hudbe dal značný priestor aj na službách Božích, kde dovtedy spievali iba na to určení speváci. Podľa Luthera mal na oslavu Božiu spievať celý cirkevný zbor, preto písal piesne pre ľud a podporoval, aby v chrámoch znela hudba. Tým sa začala rozvíjať sakrálna hudba, mnohí umelci písali prelúdiá či fugy pre organ alebo spevokol, čo viedlo nielen k rozvoju hudby, ale aj k rozvoju organu, ako hudobného nástroja. Dovtedy jednoduchý organ veľmi rýchlo zmenil svoju podobu na viacmanuálový či viacregistrový nástroj, pretože si to vyžiadal hudobný rozmach, ktorý prišiel po reformácii.

Takto by som mohol pokračovať a menovať ďalšie a ďalšie oblasti, do ktorých zasiahla reformácia a zmenila spoločnosť, kultúru i cirkev. Nie nadarmo označila nemecká kancelárka Angela Merkelová Dr. Martina Luthera za najvýznamnejšiu osobnosť minulého tisícročia. Martin Luther, hoc tichý, skromný a nenápadný, no i vášnivo cholerický ak šlo o otázky viery, určite bol veľkou osobnosťou a jeho myšlienky sú i dnes blízke mnohým tým, ktorí sa hlásia k evanjelickej cirkvi ale i mnohým tým, ktorí sa k nej vedome nehlásia, no v nejakej inej oblasti svojho života sa už s následkami Lutherovej reformácie stretli a bolo im to milé.

My, evanjelici 21. storočia máme byť na čo hrdý a okrúhle výročie reformácie, aké človek prežije maximálne raz za život je hodné toho, aby sme si ho s radosťou a hrdosťou pripomenuli, no aby sme ho pripomenuli celej našej verejnosti, veď aj ten, kto nie je priamo členom evanjelickej cirkvi môže s radosťou, úctou a vďakou pomyslieť na to, že vďaka tomu, čo sa udialo pred 500 rokmi sme dnes všetci vzdelaní, máme rozvitú kultúru či slobodné myslenie, ktoré už ani zďaleka nie je zaťažené stredovekom – áno, aj za to patrí vďaka reformácii.

V ostatnom čase sa evanjelická cirkev stala predmetom kritiky v rôznych médiách. Nejeden publicista či súčasná celebrita ju označili za skostnatelú a stredovekú, pretože sa nechce prispôsobiť dobe a učiť to, čo je dnes moderné. Zožala dokonca kritiku za to, že istému teologickému učiteľovi alebo istému evanjelickému farárovi odňala súhlas kázať a učiť, keď kázali a učili to, čo nie je v Biblii. Veď oni boli moderní a prihovárali sa dnešnému človeku modernými myšlienkami, ktoré moderný človek chce počuť. To ale nie je vlastné Lutherovi. On nevystúpil so svojimi tézami preto, aby bol moderný ale preto, lebo videl, ako ďaleko cirkev zašla od Písma a chcel návrat k nemu. Byť reformačný neznamená byť moderný ale vrátiť sa k Písmu. Luther to vyjadril slovom „sola scriptura“ (jedine Písmo), čo vyjadruje, že možno kázať a veriť len tomu, čo je v Biblii, hoc by to znelo i nemoderne a nepohodlne. Ak cirkev dnes pevne stojí v pravde Písma a poukazuje naň aj za cenu, že bude bulvárom či publicistami-teológmi-amatérmi odsudzovaná, je to reformačné omnoho viac ako kázať moderné pravdy, ktorým síce ľudia tlieskajú no väčšinou iba tí, ktorým Písmo aj tak nič nehovorí.

Cirkev svojím posolstvom ale aj postojom, aký zaujala vo vyššie spomenutých kauzách jasne ukázala, že stále pevne stojí na Božom slove a je teda reformačnou tak, ako bol reformačný Luther. Vďaka tomu môžem aj dnes byť hrdý na to, že som evanjelik.