K 500. výročiu reformácie
Keď sa povie „reformácia“, alebo
sa spomenie meno Martin Luther, mnoho ľudí si pomyslí, že ide o nejakú
cirkevnú záležitosť, vieroučnú pletku z histórie, ktorá sa týka iba
pobožných babiek, alebo maximálne tak záležitosť, ktorú riešia kňazi
a cirkvi. Málokto si uvedomí, akou veľkou vecou bola reformácia a ako
hlboko zasiahla do života spoločnosti a to nie len v 16. storočí ale
i dnes.
Dr. Martin Luther bol mních,
ktorý chcel byť dokonalý a robil všetko pre to, aby sa svojím životom
páčil Bohu. Nikdy si však nebol istý, či je už dosť dobrý pre Boha
a kládol si otázku, či to, čo robí, stačí, alebo má robiť ešte viac.
Vstúpil do toho najprísnejšieho kláštora, volil si vždy tú najťažšiu cestu
k cieľu a to len preto, aby sa dostatočne bičoval, koril
a ponižoval pred Bohom, no stále ho to neprivádzalo k pocitu, že
dosiahol cieľ. Až sa napokon v Biblii, ktorú vtedy nečítali nielen bežní
ľudia, ale často ani kňazi, dočítal, že k spaseniu nepotrebuje dokonalosť,
ale vieru. Nie ten, kto koná dobré skutky, ale ten, kto verí v Ježiša
Krista bude spasený. Toto poznanie mu prinieslo vytúženú úľavu, ale aj túžbu
kázať v tomto duchu aj ostatným, aby sa aj oni zbavili zbytočného utrpenia
z pocitu vlastnej nedostatočnosti pred Bohom. Jeho verejné vystúpenie,
ktoré vykonal pribitím svojich téz na bránu chrámu vo Wittembergu dňa 31.
októbra 1517 spustilo vlnu udalostí, ktoré dnes nazývame reformáciou. Jeho
chápanie skutkov a milosti, o ktorom chcel kázať, bolo však iba
jednou jeho časťou.
Martin Luther chcel pôvodne
zmeniť vlastnú cirkev v túžbe, aby táto kázala to, čo je v Biblii.
Nepodarilo sa to. Namiesto zmeny ho pápež preklial a vyhodil
z cirkvi. Luther však neumĺkol a kázal ďalej. Na hrade Wartburg
dokonca začal prekladať Bibliu do nemčiny, čo nebola ľahká vec, pretože
v tom čase neexistoval jednotný nemecký jazyk. Existovali mnohé nemecké dialekty
a Luther chcel preložiť Bibliu tak, aby jej každý rozumel. Neraz nad
prekladom jednej vety presedel celé hodiny, hľadajúc to vhodné slovo a ten
vhodný spôsob vyjadrenia, aby mu človek porozumel. Napokon sa mu to však
podarilo a svojím prekladom vytvoril novú, modernú nemčinu, jednotiacu
všetky dovtedajšie nemecké dialekty. Martin Luther sa tak stal nemeckým Štúrom.
Preklad Biblie spolu
s prevratnou udalosťou vynájdenie kníhtlače (čo sa udialo iba krátko
predtým) spôsobilo, že ľudia začali masovo čítať. Začala tak rapídne stúpať
vzdelanosť. K tomu ale bolo treba, aby čo najviac ľudí vedelo čítať
a písať. Luther preto vyzýval všetky protestantské zbory, aby pri svojich
kostoloch zakladali aj školy a vyučovali ľud. Tak sa reformácia podpísala
pod masový rozvoj školstva a stala sa odpoveďou aj na otázku, prečo bolo
v dejinách – a to aj tých našich – toľko evanjelických osobností. Nuž
bolo to práve preto, lebo práve evanjelická cirkev si zakladala na vzdelanosti,
práve evanjelickí farári boli tí, ktorí k vzdelanosti viedli aj svoje deti
a tak práve z evanjelických farárskych rodín vzišli osobnosti, ktoré
sa potom stali významnými buditeľmi či vodcami národa.
Protestantizmus vo svojom novom
chápaní Biblie protestoval proti uctievaniu svätých a tvrdil, že
v kostole nemajú miesta sochy, oltáre či obrazy, ktoré by boli predmetom
uctievania. Protestantské kostoly sa teda začali budovať novým, skromnejším
spôsobom, čo po gotike a baroku spôsobilo vznik nového architektonického
štýlu – klasicizmu. Naopak, Martin Luther bol hudobníkom a sám napísal aj
mnoho nábožných piesní – okrem inej aj Hrad prepevný, súčasnú hymnu
evanjelickej cirkvi. Hudbe dal značný priestor aj na službách Božích, kde
dovtedy spievali iba na to určení speváci. Podľa Luthera mal na oslavu Božiu
spievať celý cirkevný zbor, preto písal piesne pre ľud a podporoval, aby
v chrámoch znela hudba. Tým sa začala rozvíjať sakrálna hudba, mnohí
umelci písali prelúdiá či fugy pre organ alebo spevokol, čo viedlo nielen
k rozvoju hudby, ale aj k rozvoju organu, ako hudobného nástroja.
Dovtedy jednoduchý organ veľmi rýchlo zmenil svoju podobu na viacmanuálový či
viacregistrový nástroj, pretože si to vyžiadal hudobný rozmach, ktorý prišiel
po reformácii.
Takto by som mohol pokračovať
a menovať ďalšie a ďalšie oblasti, do ktorých zasiahla reformácia
a zmenila spoločnosť, kultúru i cirkev. Nie nadarmo označila nemecká
kancelárka Angela Merkelová Dr. Martina Luthera za najvýznamnejšiu osobnosť
minulého tisícročia. Martin Luther, hoc tichý, skromný a nenápadný, no
i vášnivo cholerický ak šlo o otázky viery, určite bol veľkou
osobnosťou a jeho myšlienky sú i dnes blízke mnohým tým, ktorí sa
hlásia k evanjelickej cirkvi ale i mnohým tým, ktorí sa k nej
vedome nehlásia, no v nejakej inej oblasti svojho života sa už
s následkami Lutherovej reformácie stretli a bolo im to milé.
My, evanjelici 21. storočia máme
byť na čo hrdý a okrúhle výročie reformácie, aké človek prežije maximálne
raz za život je hodné toho, aby sme si ho s radosťou a hrdosťou
pripomenuli, no aby sme ho pripomenuli celej našej verejnosti, veď aj ten, kto
nie je priamo členom evanjelickej cirkvi môže s radosťou, úctou
a vďakou pomyslieť na to, že vďaka tomu, čo sa udialo pred 500 rokmi sme
dnes všetci vzdelaní, máme rozvitú kultúru či slobodné myslenie, ktoré už ani
zďaleka nie je zaťažené stredovekom – áno, aj za to patrí vďaka reformácii.
V ostatnom čase sa
evanjelická cirkev stala predmetom kritiky v rôznych médiách. Nejeden
publicista či súčasná celebrita ju označili za skostnatelú a stredovekú,
pretože sa nechce prispôsobiť dobe a učiť to, čo je dnes moderné. Zožala
dokonca kritiku za to, že istému teologickému učiteľovi alebo istému
evanjelickému farárovi odňala súhlas kázať a učiť, keď kázali a učili
to, čo nie je v Biblii. Veď oni boli moderní a prihovárali sa dnešnému
človeku modernými myšlienkami, ktoré moderný človek chce počuť. To ale nie je vlastné
Lutherovi. On nevystúpil so svojimi tézami preto, aby bol moderný ale preto,
lebo videl, ako ďaleko cirkev zašla od Písma a chcel návrat k nemu.
Byť reformačný neznamená byť moderný ale vrátiť sa k Písmu. Luther to
vyjadril slovom „sola scriptura“ (jedine Písmo), čo vyjadruje, že možno kázať
a veriť len tomu, čo je v Biblii, hoc by to znelo i nemoderne
a nepohodlne. Ak cirkev dnes pevne stojí v pravde Písma a poukazuje naň aj
za cenu, že bude bulvárom či publicistami-teológmi-amatérmi odsudzovaná, je to
reformačné omnoho viac ako kázať moderné pravdy, ktorým síce ľudia tlieskajú no
väčšinou iba tí, ktorým Písmo aj tak nič nehovorí.
Cirkev svojím posolstvom ale aj
postojom, aký zaujala vo vyššie spomenutých kauzách jasne ukázala, že stále
pevne stojí na Božom slove a je teda reformačnou tak, ako bol reformačný
Luther. Vďaka tomu môžem aj dnes byť hrdý na to, že som evanjelik.
|