„Keď vstúpil do Jeruzalema, vzrušilo sa celé mesto a hovorili: Kto je tento? A zástupy odpovedali: To je prorok Ježiš z galilejského Nazareta. Potom Ježiš vošiel do chrámu, vyhnal všetkých, ktorí predávali a kupovali v chráme, peňazomencom poprevracal stoly a predavačom holubíc lavice a riekol im: Napísané je: Dom môj bude sa volať domom modlitby, ale vy robíte z neho peleš lotrov.“ (Matúš 21, 10-13)

Každý človek má vo svojom živote niečo, čo mu je sväté, čomu prikladá mimoriadnu vážnosť a dôležitosť, čomu prejavuje patričnú úctu a nedá na to dopustiť. Pre niekoho je to tradícia, pre niekoho rodičia a pre iného nejaká vlastnosť. Ak je tradícia porušená, meno rodičov pošpinené či vlastnosť zneužitá, nesie to ten, pre koho boli tieto veci sväté, veľmi ťažko.

Aj Pán Ježiš Kristus pokladal niektoré veci za sväté. V prvom rade bol pre Neho nadovšetko svätý Jeho nebeský Otec a potom aj všetko to, čo s Ním súviselo - Jeho slovo, Písmo i chrám. Keď pred svojou smrťou prišiel do Jeruzalema a slávnostne Ho vítalo celé mesto (Jeho slávnostný príchod sme si pripomenuli v 2. adventnú nedeľu), zamieril rovno do chrámu. Áno, práve tam viedli Jeho prvé kroky. K nebeskému Otcovi, na sväté miesto, na miesto, kde chcel nájsť pokoj a chvíľu na rozhovor s Otcom. Namiesto toho našiel v chráme masu ľudí, atmosféru ako na trhovisku, predavačov, rôznych klebetníkov, ba i zvieratá, ktoré tam boli na predaj. Akéže zbožné ticho? Akéže zbožné stretnutie s Otcom? Aký svätý chrám? Situácia Ho nahnevala a v spravodlivom hneve sa zachoval tak, ako sa zachoval.

Keď my dnes čítame slová o Jeho reakcii, súhlasíme s Ním, pretože v tomto spore Pána Ježiša proti predavačom a trhovej atmosfére v jeruzalemskom chráme sme jednoznačne na Jeho strane. Nerobíme však neraz to isté? Pamätám si, že keď som ako dieťa prišiel pred začiatkom služieb Božích do chrámu, tetušky už spievali nábožné piesne a kto nespieval, mlčky sedel a počúval, alebo sa modlil. Dnes po vstupe do chrámov počuť vravu, ktorá prezrádza, že ľudia sa rozprávajú, no sú to rozhovory o duchovných veciach?

A nemusíme hovoriť len o chrámoch. Rovnako môžeme hovoriť o samotnom Božom slove, ktoré sa už objavuje na miestach, čo ani zďaleka nie sú sväté, o nábožných piesňach, ktoré znejú z mobilov alebo advente, ktorého hlavnou témou je reklama a obchod, rovnako ako v tom jeruzalemskom chráme.

Pre Pána Ježiša bol chrám svätý, bolo pre Neho sväté aj všetko to, čo súviselo s Jeho nebeským Otcom. Nemalo by to tak byť aj u nás? Nemali by sme aj my vstupovať do chrámov s úctou, Božie slovo čítať s plnou vážnosťou, duchovnú pieseň spievať nielen uchom ale aj srdcom a advent prežívať v svätom očakávaní?

Druhá adventná nedeľa nám hovorí, že s Pánom Ježišom prichádza aj nebeské kráľovstvo. Je tu, medzi nami. Vnímame ho však, prijímame a budujeme so svätou úctou, ak je naša myseľ zamestnaná otázkami, či máme všetko nakúpené a kde je lacnejší tovar? Nie je náš zhon, ktorému ako kresťania rok čo rok znova a znova podľahneme, znesvätením adventu? A nepoprevracal by Pán Ježiš dnes aj naše bohaté stoly, hoci aj stojace v chrámoch, ak by videl, že sú pre nás dôležitejšie ako Božie slovo?

S adventom prežívajme aj blízkosť Božieho kráľovstva, ktoré prichádza. Stíšme na chvíľu hlas televízie, aby sme počuli hlas dávnych proroctiev. Odložme reklamné letáky a vezmime do rúk Božie slovo. Obetujme podvečerný výlet do nákupného centra a venujme hodinku radšej adventnej večierni. V svätom očakávaní a úctivom počúvaní Božieho slova pocítime, že kráľovstvo Božie naozaj prichádza.