2. kniha Mojžišova 17, 8-14 (Kázeň na 5. nedeľu po Veľkej Noci)
„Potom
prišiel Amálék a bojoval proti Izraelcom v Refidíme. Mojžiš povedal Józuovi:
Vyber nám mužov a vyjdi bojovať s Amálékom. Ale ja budem zajtra stáť na pahorku
s Božou palicou v ruke. Józua urobil, ako mu prikázal Mojžiš, a bojoval s
Amálékom; Mojžiš, Áron a Chúr vystúpili na pahorok. Kým mal Mojžiš zdvihnuté
ruky, víťazil Izrael, ale keď ich spustil, víťazil Amálék. Keď Mojžišovi ruky
oťaželi, vzali kameň, podložili pod neho a sadol si naň; Áron a Chúr
podopierali jeho ruky jeden z jednej, druhý z druhej strany. Tak zostali jeho
ramená pevné až do západu slnka. Józua ostrím meča premohol Amáléka a jeho ľud.
Hospodin povedal Mojžišovi: Napíš to do knihy na pamiatku a vštep to Józuovi do
pamäti, lebo úplne vytriem spod neba pamiatku na Amáléka.“ (2M 17, 8-14)
Milí bratia a sestry!
Téma
dnešnej nedele znie: „Modlitba činiteľov slova“ a chce nám pripomenúť
dôležitosť i silu modlitby, ktorú vyslovuje kresťan ako dieťa, dôverujúce
nebeskému Otcovi. V kontexte tejto témy sme dnes počuli rozprávanie
o udalosti, ktorá sa odohrala v Refidíme. Prešlo len niekoľko týždňov
od odchodu Izraelcov z Egypta. Ešte neprišli ani k Sinaju, ešte im
Hospodin nedal svoj zákon, no predsa už neraz ukázal svoju moc. Rozdelil pred
nimi Červené more, dal piť vody na púšti, zoslal prepelice i mannu
z neba. Napriek tomu oni neustále šomrali a pochybovali hovoriac: Je
Hospodin uprostred nás či nie?
Tu
prišiel Amálék a bojoval s Izraelom. Ide o prvý „vojnový“
konflikt nového samostatného národa. Písmo nehovorí nič o tom, koľko bolo
nepriateľov, ani aké boli sily jedných či druhých. Je však logické, že Izrael
chce zvíťaziť. Môžeme predpokladať, že bojová pripravenosť ani prax Izraelcov
neboli ktovieaké. Veď ako robotníci v Egypte sa iste na bojoch veľmi
nepodieľali a ak aj áno, tak len ako bojovníci za krajinu svojich väzniteľov.
Teraz prvýkrát mali bojovať za seba a za svoju slobodu. Možno im nechýbalo
nadšenie či odhodlanie, no Mojžišovi bolo jasné, že to nestačí. Amálék ako
putovný kmeň mal s takýmito bojmi určite omnoho viac skúseností a pre
Izrael ako nováčika v púšti bol preto vážnou hrozbou. Mojžiš však nehľadá
pomoc v bojovej taktike či hľadaní spojenca či lepších zbraní. Ani jedno
ani druhé by asi na púšti aj tak nenašiel a cvičiť mužov do boja nebolo
kedy. On hľadá pomoc u Hospodina.
Mojžiš
vychádza na pahorok a so zdvihnutými rukami a s Božou palicou
v ruke pozoruje boj. Nie je to na Boží príkaz. Je to iniciatíva Mojžiša,
ktorý už neraz zažil moc Hospodina, konajúceho skrze Božiu palicu. Mojžiš vie,
že Izrael potrebuje k víťazstvu Božiu pomoc. Preto ho vidíme na pahorku
v tomto zvláštnom – možno by sme mohli povedať až liturgickom, žehnajúcom
či modlitebnom postoji. Ruky, zdvihnuté k nebu vždy naznačujú zvláštne duchovné
prepojenie človeka s nebesami. Človek, dvíhajúci ruky, chce volať
k Bohu, alebo od Neho prijímať. Nevieme, čo sa odohrávalo
v Mojžišovej mysli. Možno v duchu volal na Hospodina, možno jeho
myseľ bola sústredená na úpenlivú prosbu o víťazstvo pre Izrael. Možno len
pozoroval boj a svojou dôverou v Hospodina očakával Hospodinov zásah.
Jedno i druhé prinieslo to, v čo dúfal – víťazstvo nad nepriateľom.
To sa
však neudialo automaticky. Dialo sa len, kým Mojžišove ruky smerovali
k nebu. To nám hovorí, že človeku sa darí, kým je v spojení s Pánom
Bohom. Vo veľmi výstižnom obraze tu vidíme priamy dôsledok ľudskej duchovnej
aktivity. Kým má Mojžiš zdvihnuté ruky, Izrael víťazí, ak ich spustí, prehráva.
Spomeňme si na Petra, ktorý kráčal po vode. Pán Ježiš ho zavolal a on
smelo vykročil. Kým hľadel na svojho Majstra, šiel bez problémov. Keď spustil
z Neho zrak a pozrel sa pod seba, uvidiac hlbinu pod sebou, začal sa
topiť. Je to vlastne novozmluvná paralela tohto príbehu, vyjadrujúca to isté poznanie
– človek víťazí, kráča po vode, koná a žije, kým hľadí na Boha, dvíha
k Nemu ruky, modlí sa, je s Ním v aktívnom vzťahu. Ako náhle
prestane, prehráva, topí sa, klesá porazený.
A predsa
Mojžišovo konanie nie je len o sile modlitby a spojenia s Bohom.
Je aj o slabosti, ktorá postihuje každého jedného človeka. Mojžiš nevládal
celý deň stáť a mať ruky zdvihnuté k nebu. Tak aj my neraz ustaneme
v duchovnej horlivosti, ba i v modlitbe. Je to prirodzené,
pretože únava prichádza nie len na ľudské telo, ale i dušu. Hlavným
problémom preto nie je to, že únava prišla ale to, ako s ňou naložiť.
Niekto sa jej úplne poddá a nechá sa ňou premôcť. Ak by sa Mojžiš nechal
premôcť únave, zrejme by si sadol, spustil ruky a už sa len unavene díval
na prehrávajúci Izrael. On však chcel za každú cenu vytrvať v žehnajúcom
modlitebnom postoji, preto mu Áron a Chúr podopierali ruky až do západu
slnka. Človek potrebuje stav svojej únavy riešiť. Tak ako pri fyzickej únave si
dáme kávu či energetický nápoj, ak si ešte nemôžeme ľahnúť, je nám aj pri
duchovnej únave ponúkané posilnenie, občerstvenie a opora v Božom
slove.
Ak teda
ustávame v modlitbe a cítime sa unavení, alebo sa nás zmocnia
pochybnosti či obavy, siahnime po Božom slove, aby sme sa Ním občerstvili
a posilnili do ďalšieho duchovného a modlitebného života. Ono nám dá poznať,
že Pán Boh nás nikdy neopúšťa. Toto poznanie je veľmi dôležité, pretože ak by
človek nevedel, že Pán Boh je blízko a má moc zasiahnuť, pomôcť či zachrániť,
nemal by ani dôvod sa modliť. Nemodlíme sa predsa preto, aby sme si len splnili
nejakú povinnosť. Modlíme sa preto, aby sme komunikovali s naším Nebeským
Otcom či naším Spasiteľom, zverovali sa Mu so svojimi radosťami
i starosťami a žiadali Ho o pomoc tam, kde si sami poradiť
nevieme. Pre Mojžiša bola takou situáciou zrážka s Amálékom. Vedel, že to
sami „neustoja“. Preto vyšiel na pahorok a so zdvihnutými rukami volal
k Bohu. Tak aj my volajme k Bohu vždy vtedy, keď budeme potrebovať
Božiu pomoc či prítomnosť.
Pán
Boh napokon dal Izraelu zvíťaziť a túto skutočnosť si mal aj Józua dobre
zapamätať ako dôkaz Božej moci. To nás vyzýva, aby sme aj my, ako rodičia či
starí rodičia svojim deťom či vnukom nielen rozprávali o modlitbe, ale im
aj ukazovali, kedy a ako Pán Boh našu modlitbu vypočul a ako sa po
našom modlení prejavil. Keď neraz žalostíme nad slabou duchovnou výchovou
mladej generácie pýtajme sa, či sme im o viere iba hovorili, alebo sme im
ju aj ukázali v mocných skutkoch Hospodinových. To druhé je veľmi dôležité
a mal to urobiť aj Mojžiš – vštepiť Józuovi do pamäti Božie víťazstvo. To
nebola výchova slovom, ale výchova skutkom. A takto máme vychovávať aj my
svoje deti či vnúčatá. Robíme to? Amen.
|