Žalm 22, 2-3 - kázeň na Veľký piatok
„Bože
môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Ďaleko si od mojej spásy, od slov môjho
kriku! Bože môj, volám vo dne, ale Ty sa neozývaš, aj v noci, ale nemôžem sa
utíšiť.“ (Ž 22, 2-3)
Milí bratia a sestry!
„Bože
môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ To je nám tak dobre známe zvolanie. Počuli
sme ho pred malou chvíľkou z úst Pána Ježiša, keď sme pri čítaní pašií
boli svedkami Jeho utrpenia. Volal nimi k svojmu Otcovi
a s veľkou pravdepodobnosťou sú tieto Jeho slová začiatkom modlitby,
ktorú sa v duchu modlil slovami 22. žalmu. Áno, týmito slovami začína
žalm, ktorý je žalostným volaním človeka, ktorý sa ocitol vo veľkom trápení, ba
až v Božom zabudnutí.
Kniha
žalmov je považovaná za zbierku židovskej poézie, múdroslovnej
i náboženskej literatúry. Nachádzame v nej mnoho piesní,
s ktorými sa vieme úplne stotožniť. Nejeden žalm akoby nám z duše
hovoril, keď oslavuje Pána Boha, vyznáva vďaku či volá o pomoc. No kto
z nás sa môže stotožniť s 22. žalmom? Len si ho prečítajme až po verš
22. Žalmista hovorí o mimoriadne veľkom utrpení: „ja som ľudom opovrhnutý“,
„Všetci, ktorí ma vidia, sa mi posmievajú: .. Spoliehal sa na Hospodina, nech
ho teraz zachráni“, „obkolesila ma tlupa zlosynov a prebodli mi ruky, nohy“, „Rozdeľujú
si moje šaty a o môj odev hádžu lós.“ Vidíme, že tento žalm nie je obyčajným
nárekom nešťastníka. Je to prorocký žalm, hovoriaci o utrpení Božieho
Syna. Veď to Jemu sa posmievali a žiadali, aby Ho Boh zachránil, to Jemu
prebodli ruky i nohy, Jeho rúcho si rozdelili. A On, jedine On bol
Bohom opustený.
Slnko
sa skrylo, tma nastala nad celým krajom a Božia tvár sa odvrátila od
milovaného Syna. To je to dno, ku ktorému v utrpení klesol Pán Ježiš. Ako
dieťa som si často kládol otázku, prečo je Ježišovo utrpenie považované za
mimoriadne? Veď rovnako a možno aj viac trpeli mnohí iní velikáni dejín.
Odpoveď nám dáva 22. žalm. Nikto z ľudí totiž nepodstúpil to, čo Boží Syn
– opustenosť Bohom. Áno, aj toto musel prežiť Pán Ježiš. Je to vrchol Ježišovho
pokúšania a utrpenia, okamih, kedy sú pomyselné nitky viery napäté ako
guma na prasknutie a rozhodujú sekundy. Ostáva niekoľko desiatok minút
života. Ježiš z Nazareta obstál v skúške na púšti, obstál v mnohých
pokúšaniach od diabla, ľudí i vlastných učeníkov, odolal túžbe po bohatstve,
sláve či moci, prejavoval poslušnosť Bohu a nikdy Mu nezlorečil. No teraz?
Čo bude teraz, keď telesne trpí, sily Mu dochádzajú, počuje provokačné hlasy
farizejov a vidí úškrny na tvárach okoloidúcich? Všetci sú proti Nemu,
zavrhli Ho, odsúdili a popravili a ešte aj Boh sa od Neho odvrátil.
„To je koniec. Už nič nemá zmysel,“ povedali by sme si možno my a presne
to je okamih, na ktorý striehne diabol, pretože ešte vždy sa dá všetko pokaziť.
Ježiš na kríži môže oľutovať, že do toho šiel, môže zlorečiť Bohu, alebo
zatúžiť po živote a novej slobode. Stačí tak málo – slovíčko proti Bohu či
zneužitie svojej moci na svoju záchranu a všetko bude stratené – diabol
zvíťazí, pretože sa potvrdí, že nieto na svete ani jediného človeka, ktorý by
dokázal zachovať vernosť a poslušnosť Bohu a odovzdať sa celkom do
Božej vôle. Stačí slovíčko proti Bohu a bude to víťazstvo ľudského egoizmu
nad Božou láskou. Ide do tuhého.
No
Pán Ježiš hovorí niečo iné: „Do Tvojich rúk porúčam svojho Ducha“. On aj
v tejto kritickej a oprávnene môžeme povedať najťažšej chvíli celého
Jeho života i pôsobenia dôveruje Bohu. Aj žalm 22 – ten žalm plný žalostného
volania a náreku trpiaceho, je popretkávaný nádejou a očakávaním.
Žalmista volá: „Nebuď mi ďaleký“, „Ty, Hospodine, nevzďaľuj sa! Ty, sila moja,
poponáhľaj sa mi na pomoc“, „Zachráň mi dušu pred mečom.“
A pomedzi
to znejú odkazy na minulosť, veď Hospodin už neraz v dejinách pomohol: „Ty
však tróniš ako svätý, Ty, chvála Izraela. V Teba dúfali naši otcovia, dúfali,
a Ty si ich zachraňoval. K Tebe volávali a vyslobodzoval si ich, v Teba dúfali
a nebývali zahanbení.“ To sú vyznania viery a dôvera, s ktorou sa Pán
Ježiš aj v tejto chvíli obracia k Bohu. Vie, že aj keď Ho On nateraz
opustil, On iba Jeho potrebuje a jedine od Neho môže žiadať pomoc.
Táto
nezlomná viera, dôvera a odovzdanosť do Božej vôle je to, čo nás
zachraňuje. Je opakom oproti ľudskému egoizmu, ktorý sa vo väčšej či menšej miere
prejavuje pri každom jednom z nás a je hlavnou príčinou rozchodu
človeka s Pánom Bohom. Už na začiatku dejín to bol egoizmus, ktorý viedol
Adama a jeho ženu ísť vlastnou cestou a konať podľa svojho uváženia.
Nech pozrieme do ktorejkoľvek kapitoly svetových či biblických dejín, vždy tam
nájdeme nejakú dávku egoizmu. Možno sa niekto opýta: „Vadí to?“ Odpoveď je
jednoduchá a veľmi praktická: áno, vadí, pretože človek sám si nedokáže
pomôcť a hoci porazil už mnoho svojich nepriateľov vo svete, nedokáže
poraziť čas ani smrť. Pred nimi je stále maličký a bezmocný na rozdiel od
Pána Boha, ktorý aj nad nimi vládne. Pevné spojenectvo človeka a Boha na
samom začiatku dávalo záruku všetkého toho dobrého pre človeka. No on sa toho
vzdal a šiel vlastnou cestou. Opäť sa niekto opýta: „Vadí to? Nemôže sa
človek jednoducho vrátiť?“ A opäť je jednoduchá odpoveď: áno, môže. Musel
by však odstrániť všetok egoizmus zo svojho tela i srdca a byť úplne
odovzdaný do Božej vôle a tak Bohu poslušný. To ale dokázal doteraz iba
jeden. Ježiš Kristus, ktorý ani na kríži, keď sa Mu všetci smiali
a provokovali HO, ba keď HO i nebeský Otec opustil, nehľadal svoje
riešenia a nechcel uplatniť svoju vôľu, ale očakával pomoc len od Boha.
Tento jediný to dokázal – vrátil sa k Bohu a tak Jeho viera
a poslušnosť zvíťazila nad diablom, ktorý personifikuje všetok ľudský
egoizmus.
A to
ešte stále nie je všetko. Veď víťazstvo Pána Ježiša by nám nebolo nanič, keby
z neho čerpal iba On sám. Čo máme my z toho, že ktosi v Amerike
vyhrá v lotérii? Bude si žiť svoj život v blahobyte a my mu
môžeme akurát tak závidieť. No čo keby ten miliardár dal svoj majetok nám? Ako
by sa nám to páčilo? Zaiste by sme sa potešili, hlavne ak by sme tu mali nejaké
finančné záväzky, dlžoby či potreby, ktoré sami nevieme finančne pokryť. Boli by
sme šťastní, že sa zrazu náhle vyriešili naše problémy. A presne to sa
deje. Pán Ježiš benefity svojho víťazstva nečerpá sám, ale dáva ich nám. To ako
keby sme my vyhrali ten boj, to ako keby sme my boli takí poslušní ako On.
Víťazstvo nad smrťou, ten benefit, o ktorý sme prišli egoizmom prvého
človeka – Adama, zrazu získavame naspäť v poslušnosti Pána Ježiša, ktorého
tak Písmo právom nazýva novým Adamom. A to je úžasné radostné posolstvo
dnešného smutného dňa.
Aj my
sa niekedy cítime opustení a tak ako žalmista, voláme k Pánu Bohu vo
dne i v noci a máme pocit, že sa neozýva. Budíme sa zo sna,
prežívame dni v napätí a starosti o budúcnosť. No majme vždy
vtedy na pamäti slová 22. žalmu a pamätajme na to, že nimi volal
k Otcovi aj Pán Ježiš, ktorý trpel omnoho viac ako my. Prežívajme dnes
hĺbku toho Ježišovho utrpenia, vnímajme, že to trpí namiesto nás a v tom
zármutku sa aj radujme z poznania, že vytrval v poslušnosti a vernosti
až do konca a tak zvíťazil nad smrťou. Nájdime v Ňom svojho osobného
Záchrancu – človeka, ktorý premáha smrť a získaný život dáva nám. Tomu,
kto toto dokáže sa hovorí Spasiteľ a dnes právom takto nazývame iba
jediného – Pána Ježiša Krista. To On je náš Spasiteľ. Amen.